Recenze knihy: Wan Der Linden Marcel -Východní marxismus a Sovětský svaz
Písať recenziu na desať rokov starú publikáciu je menej obvyklé, ale som presvedčený, že charakter publikácie, najmä v kontexte absencie podobného typu analýzy vrámci našej historiografie, odôvodní môj zámer.
Výskum obdobia minulého režimu v rokoch 1948 - 1989 zažil minimálne v poslednej dekáde v prostredí českého a slovenského dejepisectva značný rozmach. Autori a autorky sa zameriavajú na rôzne témy a oblasti späté s daným obdobím, využívajúc pritom rôznorodé metodologické postupy. Prebiehajú aj rôzne debaty, napríklad o povahe tzv. totalitno-historického rozprávania, ktoré po roku 1989 zaujalo dominantnú pozíciu.
Aplikovalo ho značné množstvo historikov či publicistov, avšak v poslednej dobe začal byť tento prístup spochybňovaný mladšou generáciou historikov. V ústraní však do istej miery zostáva otázka hlbšieho zamyslenia sa nad tým, o aký režim vlastne išlo, aký bol jeho charakter? Z toho vyplýva aj voľne používaná terminológia.
Možno zaznamenať široké spektrum označení režimu v rokoch 1948 - 1989, a to najmä: komunizmus, socializmus, socialistická diktatúra, komunistická diktatúra, komunistickýrežim, štátny socializmus, (komunistická) totalita, reálny socializmus, stalinizmus, atď.
Načrtnutý stav môže byť zapríčinený výraznou politizáciou tematiky po roku 1989. Historici poukazujú aj na neznalosť moderných teoretických prístupov a diskusií prebiehajúcich v zahraničí, čo spolu so spomenutou výraznou politizáciou histórie predstavuje dlhodobý problém českej a slovenskej historiografie.
1 Istá zhoda panuje v oblasti vývinových etáp režimu, ktorý sa zvykne rozdeľovať na tvrdú totalitu päťdesiatych rokov, reformné obdobie rokov šesťdesiatych a následnú normalizáciu. Viaceré teoretické podnety a prístupy, ktoré by bolo možné pri analýze režimu v rokoch 1948 -1989 využiť, resp. sa nimi inšpirovať, však v našom priestore úplne absentujú. O to viac to platí pre tie, ktoré majú marxistický charakter, hoci je, ako ukazuje aj recenzovaná kniha, tradícia západného marxistického teoretického 1 HUDEK, Adam. Totalitno-historické rozprávanie ako dedičstvo normalizačnej historiografie. In Forum Historiae, roč. 7, č. 1, 2013, s. 95. ISSN: 1337-6861. Pozri aj RÁKOSNÍK, Jakub. Tři cesty soudobé české historiografie komunismu. In KALOUS, Jan - KOCIAN,Jiří (ed.). Český a slovenský komunismus (1921-2011).Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, v. v. i., 2012, s. 13-23. ISBN 979-80-87211-70-0. myslenia bohatá.
Publikácia Marcela van der Lindena, holandského historika špecializujúceho sa naoblasť labour history nesie názov Western Marxism and the Soviet Union: A Survey ofCritical Theories and Debates Since 1917. Ide označne rozšírenú a upravenú verziu dizertačnej práce autora, ktorá pôvodne vyšla už v roku 1989.
Akouž vyplýva z názvu, kniha sa venuje pohľadom západného marxizmu na Sovietsky zväz. Autor v nej veľmi detailne analyzuje problematiku historického vývoja marxistického myslenia o Sovietskom zväze, atak ponúka rôzne modely interpretácie sovietskeho systému. Tieto modely môžu byť do istej miery aplikované aj na československý režim v rokoch 1948 -1989, respektíve môžu slúžiť ako zdroj inšpirácie.
V úvodnej kapitole autor predstavuje metodológiu a výskumné otázky. Van der Linden vychádza z troch kontextuálnych klastrov (všeobecná teórie foriem spoločnosti nazáklade spôsobu výroby a ich postupnosť; vnímanie stability a dynamiky západného kapitalizmu; spôsob vnímania stability a dynamiky v sovietskej spoločnosti), ktoré ovplyvňovali analyzovaných autorov a chronologicky popisuje vývoj jednotlivých teoretických modelov sovietskeho systému a diskusií o nichod od roku 1917 až po rok 2005.
Tri základné výskumné otázky van der Linden kladie z perspektívy analyzovaných autorov: Ako sa vyvíjali výrobné postupy v Sovietskom zväze?
Možno odhaliť v sovietskom systéme triedny antagonizmus, a ak áno, aký?
Čo bolo hnacou silou sovietskej spoločnosti?
Po úvode nasledujú kapitoly II. až VII., v ktorých van der Linden skúma debatu západných marxistov o Sovietskom zväze.
Treba podotknúť, že autor vôbec neobmedzuje svoj záber iba na historickú, resp. akademickú produkciu. Naopak, zaoberá sa aj textami politikov, aktivistov, novinárov či výstupmi rôznych marxistických skupín.
Zvolený prístup považujem za prínosný, pretože aj takéto zdroje môžu priniesť zaujímavé podnety pre historický výskum.
Všetky analýzy teoretických modelov, ktoré van der Linden v knihe postupne predstavuje, dopĺňa v úvodoch kapitol o historický kontext a kľúčové udalosti, ktoré sa aktuálne odohrávali a mali vplyv na samotných autorov.
Kvôli objemnosti van der Lindenovho výskumu, ktorý sa snažil zachytiť príspevky a podnety všetkých, aj menej známejších autorov (ako však poukázali aj kritici, niektoré mená, či už išlo o politických alebo akademických predstaviteľov, skrátka vypadli), sa nebudem venovať obsahu knihy kapitola po kapitole.
Na ukážku vyberiem iba niektoré mená a teórie na ukážku, ako autor knihu koncipoval. Druhá kapitola sa zaoberá obdobím od boľševickej revolúcie až po začiatok éry vlády Stalina v roku 1929. Medzi analyzovaných autorov patrí najmä Karl Kautsky a jeho polemiky s Leninom, Trockim či Bucharinom. Kapitola o bsahuje aj kritiku boľševickej revolúcie zo strany Paula Leviho a Rosy Luxemburg či teoretické impulzy a kritiku ľavých komunistov Hermana Gortera, Antona Pannekoeka a Ota Rühleho. Za pozitívum možno označiť, že vander Linden menej známych autorov predstavuje stručným medailónom. Avšak práve výber autorov je, ako som už spomenul, do istej miery problematický. Podmienkou bolo, že sa vnímali ako marxisti, adjektívum "západný" malo naznačovať ich politickú a ideovú nezávislosť od Sovietskeho zväzu.
Na záver každej kapitoly autor poskytuje nápomocnú sumarizáciu analyzovaných textov.
Kapitoly III. a VI. zahŕňajú obdobie od nástupu Stalina k moci až po známy 20. zjazd KSSZ v roku 1956. Do hry vstupuje významná teória štátneho kapitalizmu, ktorá je však v našom prostredí prakticky neznáma a nereflektovaná.
Van der Linden jej ideové počiatky kladie už pred prvú svetovú vojnu, avšak reálne vstupuje do hry až od roku 1929. Predstaviteľmi teórie sú opozičný boľševik Gavril Miasnikov, sekretár rakúskej sociálno-demokratickej strany Friedrich Adler, ľavicový sociálno-demokratický novinár Helmut Wagner, austrálsky trockista Ryan Worrallči a ekonóm frankfurtskej školy Friedrich Pollock. Teória štátneho kapitalizmu popisuje ekonomický systém, v ktorom štát preberá a kontroluje komerčnú ekonomickú aktivitu (sféra profitu) a organizuje výrobné prostriedky, čiže riadia kumuláciu kapitálu a námezdnú prácu.
Van der Linden následne analyzuje aj texty kritikov tejto teórie. Vo vyššie spomenutom období predstavil Trockij svoju teóriu degenerovaného robotníckeho štátu. Spomínaní (a ďalší) autori sa odlišovali v tom, ako chápali boľševickú revolúciu v roku 1917.
Vo svojich teóriách hovorili o proletárske revolúcii, buržoáznej revolúcii či byrokratickej revolúcii. Tí, čo sa prikláňali k proletárskej revolúcii sa zase vo svojej ďalšej analýze líšili v tom, ako sa táto revolúcia vyvíjala - či do byrokratickej degenerácie (Trockij), buržoáznej revolúcie (Worrall) alebo byrokratickej kontrarevolúcie (Max Shachtman, líder komunistickej strany v USA).
Tieto aspekty by sa dali vztiahnuť na problematiku revolúcie vo februári 1948 a jej následného vývoja. V tomto období vznikli aj ďalšie teórie (teória nového režimu produkcie, ktorej predstaviteľom bol napr. už spomínaný Shachtman, atzv. interpretácia "bez nálepkovania," ktorú predstavovali napr. ekonóm Fritz Sternberg či novinár Dieter Cycon), ktoré boli neskôr neustále rozpracovávané, dopĺňané a podrobované kritike ďalšími autormi, čo podnecovalo neustálu diskusiu a rozvoj jednotlivých teoretických modelov.
V šiestej kapitole, ktorá sa zaoberá rokmi 1968 až 1985, van der Linden prináša analýzu maoistickej varianty teórie štátneho kapitalizmu, ktorej predstaviteľom bol švédsky komunista Nils Holmberg.
Filozof Svetozar Stojanović zase predstavil teóriu byrokratického kolektivizmu (nový druh spoločnosti s vládnucou triedou).
Posledné analyzované obdobie vander Linden datuje od roku 1985 do súčasnosti. Polemiky o rôznych teoretických modelov prebiehaliaj v ňom, spomeniem napríklad britskú autonomistickú skupinu Aufgeben, ktorá prispela vlastnou teóriou štátneho kapitalizmu v ZSSR.
V predposlednej kapitole autor sumarizuje základné línie a zistenia svojho výskumu, ktoré dopĺňa kvantitatívnymi údajmi (zreteľne "najplodnejším" obdobím boli roky 1969 -1985) a vlastnými typológiami.
Prezentuje aj vlastné kritické zhodnotenie popisovaných teórií a konfrontuje ich najmä s dielom samotného Marxa.
Napriek kritike tieto teórie úplneneodmieta, skôr z nichvyberá jednotlivé body či témy, ktoré sa môžu stať základom pre postmarxistickú analýzu. Tu možno vidieť istú slabinu knihy, pretože autorove hodnotenie možno vnímať ako subjektívne a do istej miery nejasné. Vidieť to je napríklad pri konštatovaní, že niektoré texty boli "dobre empiricky podchytené," avšak väčšina bola "nelogických a povrchných" (str. 305).
Nie je však zreteľné, z akých kritérií autor pri svojom hodnotení vychádzal.
Vzáverečnej "metateoretickej poznámke" sa van der Linden snaží formulovať vlastnú teóriu analyzovaného teoretického vývoja. Jeho cieľom je prispieť k ustanoveniu modelu pre vývoj politického diskurzu v rámci histórie pracovného hnutia (labour movement ).
Kniha je taktiež doplnená o vyčerpávajúcu a širšie ladenú tematickú bibliografiu, čitateľovi je k dispozícii aj nápomocný menný index.
Adam Šumichrast